ak sa ma niekto pyta na autizmus mojej dcery, je to premna velmi tazke hlavne ak o autizme nic nevie.
vysvetliť to že moja dcérka nieje raiman alebo templ gardinova a ani nebude lebo ona nieje vysokofunkčný autista a ani asperger je tažke.
už samotné pripustenie si že vaše dieťa je choré, že je iné, že je kvalifikované ako postihnuté je ťažké. ja sama sa s tým nedokážem zmieriť.
hovorenie,písanie tohto blogu o autizme mi pomáha aby som sa nezbláznila je to môj spôsob ventilovania strachu, bolesti, smútku ale aj radosti
lebo akákoľvek maličkosť aj obyčajne vycikanie sa do nočníka, či symbol fitlopty či hombalky ktorý mi donesie je z pohľadu obyčajného
človeka malý ale pre mňa ako mamu autistky je to obrovsky krok.
potom sú tu okolnosti kedy mate chuť len plakať, kedy neviete ako sa mate s danou situáciou vyrovnať.moja dcérka sa stavia pred ľudí, pozoruje
ich pritom trepoce rukami (prejav upokojujúceho sa správania) pritom kričí. je im to nepríjemne a odchádzajú od nej ďalej.ona sa však opäť postaví
pred nich a opakuje svoju činnosť. mne je do plaču. uvažujem či mám ísť k nim a povedať im čo sa deje, prečo sa tak správa alebo dúfať že
prestane.