moj blok som nazvala 1000otienov ružovej, inspirovala ma kniha ktorú zrejme poznáte. snažím sa na autizmus pozerať pozitívne lebo ho nedokážem ignorovať, nedokážem ho vymazať enterom z môjho mozgu. musím to prijať, zmieriť sa stým nedokážem a nikdy sa to ani nestane. a keď mi tuto diagnózu potvrdili bola som v 7.mesiaci tehotenstva. neviete si predstaviť čo som prežívala. to ako som sa cítila vie len tá žena ktorá si týmto prešla tiež. vedela som že dcérka nieje v poriadku, keď mala viac ako 15.mesiacov padol prvý krát autizmus ako jej ochorenie, psychologička to zamietla, mamička autistu ktorú poznám osobne to tiež zamietla lebo mala bola iná ako jej syn. tešila som sa stoho že to autizmus nieje, no potom to prišlo. vaša dcéra je naša (psychologička v škôlke a škole pre autististov) je autistka.už je to rok, tá najvetšia bolesť utíchla. pomohlo mi že sme mali ďalšie dieťa. moja druhá dcérka je zdravá, je to naše slniečko a šidlo v jednom. pomáha mi nemyslieť na budúcnosť,nato ako je moja dcéra na tom zle. radi by sme mali ešte jedno dieťatko ale naša finačna situácia a dcérkyn autizmus a moje telo by nemuselo zvládnuť ďalšie tehotenstvo (mam za sebou dve predčasne tehotenstva). ale som šťastná že máme ďalšie dieťa. som smutná, plačem, trápim sa, no bez pomoci finančnej a psychickej zo strany mojej rodiny a môjho manžela by som to nezvládla. ja odsudzujem mužov ktorý odchádzajú,nechajú svoje ženy a dieťa samé v tomto trápení. 50%manželstiev kde je autistické dieťa sa rozpadá.
dúfam že nebudem patriť do tejto štatistiky.